Prečo by mal štát prikazovať rádiám, čo majú hrať?

Od začiatku roka vstúpil do platnosti zákon, ktorý prikazuje rádiám vyčleniť povinne priestor vo svojom vysielaní výlučne pre domácu hudobnú tvorbu. Ide o percentuálne vyjadrenie vysielacieho priestoru, ktorý musí vo vyčlenenom čase, v tomto prípade od 6. hodiny ráno do 24. hodiny večer, rádio venovať výlučne slovenskej produkcii. Pri súkromných vysielateľoch je percentuálna miera stanovená na 25 percent z celkového objemu skladieb, pri verejnoprávnom rozhlase je to až 35 percent.

„Zavedenie kvót na hranie slovenskej hudby v rádiách napadol koncom mája 2016 na Ústavnom súde SR generálny prokurátor Jaromír Čižnár. Podľa jeho názoru nerešpektuje viaceré princípy právneho štátu, neprípustným a neodôvodneným spôsobom retroaktívne zasahuje do vlastníckych práv vysielateľov rozhlasovej programovej služby a ich práva na ochranu majetku, ako aj práva na podnikanie, pričom tiež narúša pravidlá hospodárskej súťaže. Podnet na podanie návrhu podala generálnemu prokurátorovi Asociácia nezávislých rozhlasových a televíznych staníc. Generálna prokuratúra SR voči novele zavádzajúcej kvóty na hranie slovenskej hudby vzniesla pripomienky už počas jej prípravy a autora novely – ministerstvo kultúry, upozornila i na možný rozpor s Ústavou SR“. (1)

Ministerstvo kultúry pri obhajovaní tohto bizarného zákona argumentovalo predovšetkým tým, že sa zväčší a zlepší priestor pre mladých talentovaných hudobníkov, ktorých by (nebyť povinnosti) rádiá ignorovali. Nezväčší a nezlepší! Rádiá nielen u nás, ale všade vo svete si prísne strážia, čo pustia do éteru a myslieť si, že keď povinný objem domácich hudobníkov rozšírime zákonom, otvoríme im tým priestor vo vysielaní, je nekompetentné a prinajmenšom naivné. Rádiá pri nasadzovaní pesničiek do vysielania vychádzajú nielen z vlastných analýz a prieskumov, ale najmä striktne rešpektujú svoj formát, a preto povinné navýšenie podielu domácej hudby nebude znamenať, že sa do vysielania dostanú nováčikovia (možno vo veľmi výnimočných prípadoch), ale skôr skutočnosť, že sa vo vysielaní budú objavovať ešte viac tí „preverení“ interpreti. Polopate: ak rádio hrá 3x denne Adama Ďuricu, teraz ho bude hrať 10x denne. Prínos?

Ani ďalší ministerský argument obhajujúci zákonnú povinnosť neobstojí – MK SR hovorí, že všade v európskych krajinách sú stanovené kvóty hranosti a nikto s tým problém nemá. Krajiny, ako napríklad Francúzsko, majú viac obyvateľov a iste aj viac nádejných hudobníkov ako my. Na takom malom piesočku, aký má Slovensko, sa toho, žiaľ, toľko nového, dobrého a v mainstreamovom rádiu hrateľného neurodí.

Iná bizarnosť vyplývajúca zo zákona už bola natoľko hlúpa, že samotný zákonodarca musel pripustiť výnimku a niektorým rádiám umožniť čiastočne alebo úplne sa vyhnúť novým podmienkam. Zákon totiž okrem povinnosti hrať slovenskú hudbu, čo sa týka objemu, stanovuje aj jej dátum vzniku (maximálne 5 rokov staré pesničky), a tak logicky rádio, ktoré hrá napríklad oldies formát, ťažko takúto podmienku splní, aj keby veľmi chcelo. To však otvára už kľúčovú otázku z nadpisu tohto článku: Prečo by štát mal rádiám (rozumej súkromným subjektom, ktoré majú svoje plány a ciele, ako zaujať tým, čo ponúkajú) zákonom nariaďovať, čo majú hrať? Pripusťme teda s obomi zavretými očami (a v tomto prípade aj zapchatými ušami), nech to štát nariaďuje verejnoprávnemu vysielateľovi, hoci aj tam prichádzajú na um skôr výhrady ako súhlas. Ale v prípade súkromných rádií? Zvrátenosť. Mimochodom, spomínané výnimky sa týkajú hneď niekoľkých okruhov verejnoprávnej RTVS, napríklad národnostného rádia Patria alebo rádia Devín.

Od zavedenia povinných kvót uplynul dostatočný čas, aby sme mohli na záver napísať, ako vyzerá slovenský éter v praxi: tak, že rádiá vedno jedno ako druhé hrajú slovenské veci takmer v rovnakých časoch, teda v rádiových off-timeoch, ktoré im až tak neuberajú z radov poslucháčov. Teda napríklad vo večerných hodinách až do polnoci alebo cez víkend od 6. do 8. hodiny rannej, keď preladíte z jednej stanice na druhú, pravdepodobne sa nevyhnete zvýšenému výskytu slovenských pesničiek, dokonca nahustených v samostatných dvoj- až trojhodinových blokoch. Čo to znamená pre poslucháča, je jasné: nič prínosné, je nútený odlaďovať zo svojej obľúbenej stanice na inú, ktorá aj tak s najväčšou pravdepodobnosťou bude hrať tie isté pesničky.

Radio Mikymauz má rado pestrosť rádií a rádiá rôzneho typu, na Slovensku medzi naše obľúbené patrí bratislavské rádio Viva, ktoré nás baví najmä pre guilty pleasure hity, ktoré počúvame v nemoderovanom vysielaní (ale o tom možno v inom článku). Riaditeľ Vivy Ivan Lacho pre Radia.sk na tému kvót, okrem iného, povedal: „(…) Viac spevákov sa nedá vyprodukovať nariadením, že ich rádio má hrať. Teraz všetky stanice hrajú únavne to isté dookola, nie je z čoho vyberať. Poškodzuje to rádiá i interpretov. Áno, aj tých, ktorí za kvóty bojovali. Dnes sme v tomto smere úplne na hrane, nemáme z čoho vyberať, čím vysielanie naplniť. Tých piesní nie je dosť, aby sa neobohrali, keď porovnáme knižnicu domácich hitov s celosvetovou produkciou. Stačí sa pozrieť na to, koľko toho povedzme hrateľného vzniklo vo svete a u nás v hociktorom bežnom mesiaci. Je to neporovnateľné. Tlačí nás to niekam, kde nechceme byť. Kvóty sú na neprospech rádií i poslucháčov, ktorých tak otravujeme tými istými piesňami.“ (2)

V prípade Vivy, ktorú máme radi, zákonná povinnosť znamená množstvo domácich vecí najmä vo večerných hodinách, čo sa polnocou radikálne skončí a nastáva vytúžená sloboda. Čarom nechceného tohto zákonného nezmyslu je, že od polnoci do šiestej rána neplatí, čo v prípade spomínaného rádia znamená, že v tomto čase sa vo vysielaní neobjavuje ani jedna jediná slovenská vec. Po každodennej záplave je to neuveriteľné osvieženie.

Zákon o povinných kvótach na domácu hudbu už v čase svojho návrhu vzbudzoval zdvihnuté obočie u všetkých odborníkov a ľudí z brandže a v Radiu Mikymauz sme presvedčení, že každý zainteresovaný človek by súhlasil, že ide o úplný nezmysel. Podporuje to len presvedčenie, že o takýchto (a iste aj mnohých iných) zákonných nariadeniach rozhodujú neraz ľudia, ktorí veciam nielen nerozumejú, ale svojou iniciatívou dokážu narobiť škody. Ostáva veriť, že ani tento nezmysel, podobne ako niektoré ďalšie, tu nezostane naveky. Nič proti slovenskej hudbe, práve v našom magazíne ju všetkými desiatimi chceme a budeme podporovať. Ale nie povinne, ako to štát prikáže.

cropped-rm_logo.pngMatej Lauko

Zdroje citácií:

(01) https://www.radia.sk/spravy/3634_madaric-kvoty-na-hranie-slovenskej-hudby-v-radiach-su-prospesne

(02) https://www.radia.sk/citaren/rozhovory/3555_ivan-lacho-spustit-vivu-metropol-bolo-dobre-rozhodnutie

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s